História japonských záhrad 4. – Momojama

V predchádzajúcich dieloch sme sa dozvedeli niečo o architektúrach Japonska od staroveku, cez odobie Heian až po obdobia Kamakura a Muromači. V štvrtom diely pokračujeme ďalej.

Obdobie Momojama (1573 – 1600)

VI. Archetyp záhrada Ródži –„ orosená cesta vedúca k chatrči pokrytej trávou “ – vidiecka čajová záhrada.
Rozlohou veľmi malá, slúžila na čajové obrady. Čajový domček bol skromný. Záhrada bola ukrytá na okraji pozemku. Jej architektúra bola veľmi sofistikovaná a prispôsobená potrebám čajového obradu. Spočiatku mala táto architektúra prírodný charakter, neskôr podliehala osobnému vkusu a záľubám zhotoviteľa.

Čaj a čajový rituál
Čaj bol považovaný za elixír nesmrteľných a spoločenské osvieženie. Bol súčasťou estetických obradov aj náboženských rituálov. Keď porovnáme základné prvky architektúry obdobia Momojama, ktoré môžeme nazvať okázalými, demonštrujúcimi bohatstvo a moc vládnucej triedy, potom vidiecka čajová záhrada ródži je pravým opakom. Je to úplne nový fenomén. Môžeme ju považovať za skromný altánok, v ktorom prebieha čajový rituál čadó – rituál popíjania čaju. Ródži znamená orosenú cestu, ktorá viedla ku konečnému cieľu – čajovému altánku. Čajové obrady majú svoje časom zdokonaľované spôsoby a vyznačujú sa vyberaným chovaním a kultúrou. Praktizujú sa dodnes.

Stereotypné formy momojamskej záhrady s jazerom

Jazerá sa stávajú zložitejšie, plné zátok, zálivov, ďaleko vybiehajúcich polostrovov. Kamenné kompozície sú jednoduchšie, ale zároveň pôsobivejšie a trojrozmerné.

Záhrady už neboli vychádzkové, ale boli určené na pohľad z budovy. Pre väčší efekt boli záhrady pod úrovňou  budovy a brehy museli byť zdôraznené veľkým počtom kameňov. Obdobie Momojama sa snažilo spojiť „vodu“ a „sucho“. Určujúcim znakom bola úzka predná záhrada; veľké kamene a množstvo vzácnych stromov, ktoré manifestovali výstrednosť majiteľov, čo je tiež typický znak obdobia Momojama.

Kare-sansui v období Momojama

charakterizuje:

  1. Most je umiestnený nad dvojstupňovým suchým vodopádom a za ním je triáda kameňov znázorňujúca vzdialené hory. Staršie vodopády majú mosty pod vodopádom.
  2. Používanie neopracovaných a opracovaných kameňov vedľa seba. Do obdobia momojama sa opracované kamene nepoužívali.
  3. Umiestnenie vodopádu na severe záhrady.
  4. Orientácia, dĺžka a materiál mostov (2 dlhé, 1 krátky; 2 z tesaného kameňa, 1 prírodný; dva v jednej osi, tretí odklonený v ostrom uhle).
  5. Úzka predná záhrada.
  6. Veľké kamene.
  7. Exotické stromy.
  8. Používanie o-karikomi (tvarované kry a strom).

Kým mottom suchých záhrad obdobia Muromači bolo: „málo je viac“, záhrady obdobia Momojama oplývajú kameňmi a exotickými rastlinami; mottom by mohlo byť: „strohosť vystriedala okázalosť a extravagancia”.

História japonských záhrad 3. – Kamakura a Muromači

V predchádzajúcich dieloch sme sa dozvedeli niečo o prvých štyroch archetypoch a čím boli ovplyvnené. V treťom diely budeme pokračovať ďalej.

Obdobie Kamakura a Muromači (1185 – 1573)

Sú nazývané aj obdobiami 2. vlny čínskeho vplyvu na japonskú kultúru. Budhizmus a krajinné maľby čínskej dynastie Sung najviac ovplyvňovali architektúru záhrad. Záhrady boli určené k hĺbavému pozorovaniu z vopred určených miest . Prestali napodobňovať vonkajšiu formu prírody. Zobrazovali jej vnútornú podstatu a stávali sa viac abstraktnými.

V. Archetyp: záhrada kare-sansui – suchá prírodná záhrada
Strohá architektúra záhrad odpovedá vkusu zen-budhistických kňazov a samurajov, pre ktorých boli určené. Nie sú určené pre potešenie, ale k rozjímaniu z pevne stanovených miest.

Palácové záhrady šóguna Kitajamu a Higašijamu

Kinkaku-dži – Zlatý pavilón bol postavený koncom 14. storočia v štýle šinden. Nazvaný je podľa pozlátenia hlavnej budovy. Záhrada bola navrhnutá tak, aby sa dala obdivovať z loďky, aj keď je okolo jazera cestička. Druhým výhľadom je pohľad zo Zlatého pavilónu. Jazero je rozdeľované polostrovmi a ostrovmi. Brehy sú lemované kameňmi. Priamo pred Zlatým pavilónom sú zmenšeniny žeriavieho a korytnačieho ostrova. Naproti prístavnej hrádzi sú dva korytnačie ostrovy zvláštneho významu (prichádzajúca a odchádzajúca korytnačka). Na úpätí pahorkov na S strane pavilónu vyvierajú dva pramene, s kamennou kompozíciou a vodopád Dračej brány s legendárnym „kaprím„ kameňom.

Strieborný pavilon Palác vo východnej časti Kyota je o niečo mladší a neskôr bol premenený na budhistický chrám. Dnes je známy pod menom Ginkakudži , napriek tomu že nikdy nebol postriebrený.
Záhrada paláca s jazierkom a ostrovmi pripomína staršie heianske prototypy. Spodná časť s jazerom bola určená na prechádzky; horná vo svahu bola upravená ako suchá záhrada s kameňmi.

Záhrady starých chrámov zen-budhizmu

Záhrady sú vertikálne členené na viac časti. V spodnej časti je záhrada s jazierkom s ostrovmi, polostrovmi, s kameňmi pre nočné zakotvenie a veľkým počtom ostrovčekov predstavovaných jedným kameňom.

Vo vrchnej časti je viacero kamenných kompozícií, ktoré sa považujú za prvé japonské záhradné architektúry inšpirované zen-budhizmom.

Chrám Tenrjú-dži – chrám Nebeského draka
Pochádza zo začiatku obdobia Muromači. Dnes už pôvodné budovy neexistujú. Silný vplyv čínskej maľby pozorujeme na celkovom projekte záhrady. Hlavným zámerom bolo dosiahnuť priestorovú hĺbku. Pri pohľade do záhrady cez vchod do budovy opátstva sa dá záhrada rozdeliť na 3 roviny:

  1. Najnižšie je pruh piesku medzi vchodom a jazierkom
  2. Jazierko a kamenné kompozície
  3. Hora v pozadí – je to najstarší príklad úmyselného „vypožičania“ vzdialenej scenérie – šakkei
  4. Novým znakom je vyššia abstrakcia prírodných scenérií

Nové prvky v záhradnej architektúre obdobia Muromači:

  1. Suché kompozície kameňov
  2. Prvý raz bol v histórii japonských záhrad použitý piesok ako materiál predstavujúci oceán a horu.

Záhrady kare- sansui sa do pozície archetypu prepracovávali postupne:

  • V prehistorickej dobe – predstavované veľkými balvanmi a skalnými výchozmi , uctievané ako sídlo bohov.
  • V období Nara a Heian – len ojedinelé, skôr ako súčasť záhrady s jazerom.
  • V období Kamakura – ešte stále súčasťou záhrady s jazerom, ale už má významnejšiu úlohu.
  • V období Muromači, sa začali navrhovať už samostatné záhrady v štýle kare-sansui. Týmto prototypom japonskej záhrady sa inšpirujú záhradní architekti celého sveta dodnes.

Budhistický chrám Rjóan-dži – chrám mierumilovného draka.
Postavený v roku 1450 (SZ Kyoto) je príkladom najkrajšej záhrady formy kare-sansui – bez vody, bez rastlín, bez stromov. Záhrada je obohnaná nízkou murovanou stenou krytou krásnymi ozdobnými škridlami na J strane opátstva. Je vrcholom japonského zmyslu pre krásu, ktorá sa prejavuje v spojení prírodných foriem a pravouhlej architektúry. Predpokladá sa, že kare-sansui záhrady pochádzajú z  obdobia 80.-tych rokov 15. storočia. Pôvodne navrhovaná záhrada zahrnovala efekt šakkei, ale dnes sú stromy okolo záhrady také vysoké, že znemožňujú pohľad na „vypožičané“ scenérie v diaľke. Záhrada má rozlohu 335 m2. Nič podobné nevzniklo až do obdobia Edo. Výnimočnosť tejto záhrady spočíva v prázdnote priestoru. Okrem niekoľkých vankúšikov machu pri päte kameňov je záhrada úplne bez rastlín. Tento štýl prišiel do módy koncom 18. storočia.

V záhrade je 15 kameňov zoskupených do 3 kompozícií po 7 – 5 – 3 kameňov, položených na uhrabanom piesku. Nie je známy jej architekt, nepoznáme ani jeho zámer, vieme len, že bola vytvorená pre meditáciu.

Budhistický chrám Daisen-in
bol založený v roku 1509, záhrada v roku 1513. Bola navrhnutá tak aby sa dala „čítať“ od SV k JZ. To je tiež smer suchého potoka – pravidlo geomancie obdobia Heian. Daisen-in vyniká medzi zen-budhistickými záhradami svojou strohosťou. Na rozdiel od Rjóan-dži je však jeho symbolika jasne čitateľná a pochopiteľná. Je to záhrada typu hora-krajina s vodnou plochou. Predstavuje sled malých výjavov vo veľmi abstraktnom prevedení. Záhrada je symbolickým spodobením ľudského života. Rieka života pramení vo výšinách obývaných nesmrteľnými, dychtivo sa ženie cez kaskády mladosti do dospelosti. Pokojnejší tok je úsekom dospelosti, doprevádzanej stále väčšími skúsenosťami. Kamene v rieke symbolizujú tvrdé životné lekcie. Kameň v tvare člnu pokladov , plávajúceho po prúde – predstavuje bohaté skúsenosti a hneď vedľa kameň v tvare korytnačky plávajúcej proti prúdu –zdôrazňuje márnosť protiviť sa času. Rieka života končí v  plochou bieleho štrku, keď sú zdolané všetky prekážky a tvrdé kamene nahradia pieskové kúžele. Záhrada Daisen-in je unikátna v tom, že po prvý raz spája námet čínskej mytologickej hory Horai so strohosťou suchej záhrady. Jedinečná je aj v použití veľkého množstva kameňov rôznej veľkosti, tvaru, farby a štruktúry na malej ploche.

Obdobie Muromači reprezentujú 2 typy záhrad

  1. Rjóan-dži – abstraktná záhrada typu kameň/piesok na J strane opátstva.
  2. Daisen-in -symbolická záhrada s kameňmi, pieskom a rastlinami obklopuje zo 4 strán hlavnú budovu.

Záhrady obdobia Muromači sú:

  • Omnoho menšie ako v období Heian a majú nové architektonické usporiadanie objektov.
  • Novým prvkom bol prázdny priestor.
  • Záhrady kare-sansui boli veľmi rozšírené a uprednostňované.

Námetmi záhrad kare-sansui už neboli 4 ročné obdobia a prírodné výjavy, ale vnútorné tajomstvá prírody a ľudskej existencie. Scenérie sú abstraktné a pomenovanie kameňov má tiež hlbší význam.

História japonských záhrad 2. – Heian

V predchádzajúcom diele sme sa dozvedeli niečo o prvých troch archetypoch a čím boli ovplyvnené. V druhej časti budeme pokračovať ďalej.

Najprv záhradná architektúra rôzne formy prírody len kopírovala. Potom sa snažila napodobniť samotnú podstatu prírody. Dnes je zhmotnením predstáv architekta a prípadne majiteľa o prírode. Čas už overil, že tie prvé dva spôsoby boli dobré, lebo záhrady tvorené v tomto duchu zachoval po stáročia a kocháme sa nimi dodnes. Tretí prístup tvorby záhrad na svoj test časom ešte len čaká. Mnohé ukážky zo súčasných záhrad majú naozaj veľmi ďaleko k tradičnému poňatiu záhrad. Netvrdím však, že nie sú zaujímavé. Architekti k nim pristupujú s veľkým zmyslom pre estetiku, funkčnosť a priestor.
Každé významné historické obdobie dalo vznik novému unikátnemu prototypu záhrady.

Záhrady starovekého Japonska

Ich vznik datujeme zhruba od 3. stor. do konca obdobia Nara (794). Nezachovalo sa z nich takmer nič. Typ a funkcie sa odvodzujú len na základe literárnych zdrojov, obmedzených vykopávok a historických rekonštrukcií. Reprezentuje ich japonská palácová záhrada.

IV. Archetyp japonská palácová záhrada
Tento typ záhrady bol veľký rozlohou, umiestnený na južnom nádvorí rezidencií, hlavný prvok – jazierko s ostrovmi, umelo vytvorené hory a potôčiky s kameňmi na brehoch. Predpokladá sa, že boli napodobeninami čínskych palácov (1. vlna čínskeho vplyvu).

Obdobie Heian (794- 1185)

Založenie nového hlavného mesta Kyoto. Veľký vplyv má čínska geomancia, založená na princípe, že človek je neoddeliteľnou súčasťou prírody a jej energetických zón. Odráža hlboké uvedomenie si vzťahov medzi človekom a prírodnými silami.

Čínska geomancia je obšírna zbierka príručiek, pravidiel a nariadení. Ich pôvod je zakotvený hlboko v ľudskom strachu z neovládateľných prírodných síl a nehostinnosti prostredia.

Prvá písomná zmienka o záhradách je z 2. polovice 11. storočia. Obsahuje popisy záhrad a návody na ich realizáciu. Záhrady obdobia Heian boli založené tak, aby sa čo najviac podobali prírodným scenériám:

  • Palácové záhrady pretrvávali z obdobia Nara s kreslovým pôdorysom hlavnej budovy a s jazerami na južnej strane budov.
  • Záhrady chrámov budhizmu Čistej zeme kopírovali  architektúru palácových záhrad, rozdiel bol len vo funkcii objektov. To, čo bolo pôvodne rámcom dvorných zábav, získalo nový – náboženský význam.

História japonských záhrad 1.

Záhrada je ohradený kúsok „ukoristenej“ prírody. Japonská záhrada sa vyvíjala behom storočí v nadväznosti na génia loci japonskej krajiny a jej odrazu v ľudskej predstavivosti ovplyvňovanej náboženstvom. V päťdielnom seriály o histórii japonských záhrad si priblížime rôzne štýly a ako sa vyvíjali v čase.

Zjednocujúcim princípom japonských záhrad počas celej ich dlhej histórie je symbióza pravého uhlu (oplotenie, výhľady z veránd a krytých mostov) a prírodnej formy, reprezentovanej živou a neživou prírodou.

Najväčší vplyv na architektúru záhrad malo náboženstvo, vývoj spoločnosti a vplyv susedných štátov, hlavne Číny.

I. Územný archetyp – šime
sa viaže k najstaršiemu obdobiu histórie Japonska. Bolo to umenie splietania a viazania rôzneho prírodného materiálu (trávy, vetvičky…), čo patrilo k najstarším manuálnym zručnostiam pôvodných obyvateľov. Bolo symbolom označenia osobného práva na označený pozemok – šime.

II. Kamenný archetyp – iwakura, iwasaka
Obyčajne ho predstavovali zvláštne kamene, kamenné lavice, pôsobivé prírodné výtvory niekedy boli ohraničené špagátom, mali náboženský a rituálny význam.

III. Roľnícky archetyp – šinden
Je rituálom každodennej obety ryže a saké bohyni Slnka. Ryža bola pestovaná na posvätných poliach nazývaných šinden. V určitej obmene sa praktizuje dodnes.

Tieto tri najstaršie archetypy vznikali pod vplyvom starej japonskej geomancie a šintoizmu.
Ďalšie archetypy záhrad boli silne ovplyvnené prijímaním nových náboženstiev. Boli to hlavne:

  • Hinduistická kozmológia
    Vesmír predstavuje okrúhly disk s horou Meru v strede (axis mundi – osa vesmíru) Odrazom tejto kozmológie v japonských záhradách je zvisle postavená skala, ktorá predstavuje horu Meru a je umiestnená na významnom mieste záhrady
  • Taoistický princíp : ostrovy nesmrteľných
    Obavy zo staroby a smrti, rovnako ako túžba po večnej mladosti sú spojené s taoistickým mýtom o existencii ostrova nesmrteľných bytostí. V záhradnej architektúre ho predstavovala hora Hórai alebo žeriaví či korytnačí ostrov. Žeriavy a korytnačky sa tak stali symbolom dlhovekosti a nesmrteľnosti.
  • Budhizmus: sekta Čistej zeme Budhu Amidu (Budha nekonečného svetla večného života)
    Miesto náročných meditácií sa používali jednoduchšie metódy napr. monotónne recitácie, rozjímanie, čo prispelo k jeho veľkému rozšíreniu.