Hlavným cieľom našej expedície bola účasť na výstave bonsajov a suiseki , čo sa nám splnilo hneď na druhý deň po prílete na Taiwan.
Od nášho taiwanského sprievodcu Andyho sme dostali ako oficiálni hostia program na celý pobyt a denný rozvrh, lebo tajwanskí kolegovia nám pripravili okrem výstavy aj bohatý program :
Výstava sa konala v botanickej záhrade „WANN YIING“ pána Chena v Changhua. Už na okraji príjazdovej cesty sme si našli medzi 41 vlajkami zúčastnených krajín tú našu – slovenskú, čo bolo veľmi príjemné. Zahájenie bolo veľkolepé . Pri vchode sme sa registrovali spolu s ďalšími 450-timi oficiálnymi hosťami. Zapísali sme sa do návštevnej knihy, ktorú netradične predstavovala zrolovaná látka a ako sa zapĺňala, tak ju z druhej strany odtáčali , aby sa mohli podpisovať ďalší návštevníci. Odtiaľ až po veľký stan nás vítali a pozdravovali tajwanskí žiaci v uniformách. Plátený stan poskytoval tieň pred neúprosným slnkom a v jeho tieni sme si vychutnávali jednak pripravený kultúrny program, jednak vodu a kávu, ktorú tam podávali. Fascinoval nás záujem obyvateľov. Na otváracom ceremoniále sa zúčastnilo neuveriteľných 10 000 návštevníkov napriek tomu, že vstup nebol voľný. Zrejme je to preto, že Tajwan je skutočne „bonsajový“ ostrov a toto umenie je jeho obyvateľom blízke. Návštevu svojou prítomnosťou poctil aj samotný prezident Tajwanu. Pozdravil hostí a poprial výstave úspech.
Po skončení privítania sme sa nedočkavo roztrúsili po záhrade. Nevedeli sme čo skôr obdivovať. Nakoniec predsa len zvíťazila prehliadka vystavovaných bonsajov. Boli s citom včlenené do záhrady a tvorili spolu jeden neuveriteľne krásny celok.
Boli fascinujúce. Vyrážali dych, boli nad všetky naše očakávania. Veľké, v dobrej kondícii, krásne, precízne zaštipované, výborne tvarované, s úžasnými nebari, v krásnych miskách a na najrozmanitejších podložkách. Mnohé sme nepoznali, a ak aj, tak len ako zriedkavo vídané drobné bytovky.
Ako nás informovali usporiadatelia, vystavených bolo cez 500 bonsajov. Boli zostavené do viacerých skupín . Bola tam skupina azijsko-pacifická, kreatívna, výstava HWA FONG, kolekcie jednotlivých vystavovateľov, výstava bonsajových klubov TBA, výstava čínskych borovíc a pod.
Vystavované bonsaje mali v priemere výšku 60 – 90 cm. Boli to zrelé stromy, na ktorých bolo na prvý pohľad zrejmé, že na nich pracovali dlhé roky . Výsledkom sú proporcionálne stromy, ktorých výška korešponduje s veľkosťou koruny, konáre harmonizujú s hrúbkou kmeňa na rozdiel od našich, na ktorých často vidieť, že aj keď je kmeň pekný hrubý, konáre sú dopestované dodatočne . Vidieť na nich dlhoročnú prácu na tvarovaní koruny aj formovaní nebari.
Medzi vystavovanými stromami prevažovali listnáče (možno 60-70%). Možno preto som mala pocit, že mŕtve drevo bolo zastúpené omnoho menej ako sme zvyknutí v Európe. Tu sme mŕtve drevo videli temer výlučne len na Juniperusoch a v malej miere na Pinusoch. Ale v tom prípade to bolo veľmi prirodzené, nenásilné, vždy v prospech zvýraznenia celkového dramatického dojmu. Naopak, koruny listnáčov na rozdiel od tých našich pôsobili trocha ťažšie. My ich robíme „úspornejšie“ asi preto, že naše podnebie nie je také prajné ako tamojšie, kde odlisťujú aj 3x do roka. Vetvy sú tak jemne zaštipované (po 2-3 mm ), že na odlistených Premnách vrhali tmavé tiene na podložku, lebo slnko nemalo šancu cez tú húšťavu preniknúť. Časť vystavených stromov bola odlistená, takže sme mohli podrobne sledovať precíznu prácu bonsaistov . Zaujímavé bolo aj to, že boli vystavené exempláre rovnakého druhu v odlistenom stave, v stave keď sa začínali zelenať končeky vetvičiek ,úplne zalistené, zakvitnuté, so zelenými aj so zrelými plodmi.
Menej zastúpené ihličnany zastupoval rod Juniperus, Podocarpus, Casuarina a dva druhy domácich borovíc Pinus massoniana a Pinus morissonicola. U nás pestované P. sylvestris, P. mugo, P. parviflora a P. thunbergii boli zastúpené menej. Kvalita ihličnanov bola porovnateľná s kvalitou listnáčov, ale po zhliadnutí celej výstavy som predsa len mala dojem, že listnáče dominujú nie len početnou prevahou.
Čo sa týka substrátu, absulútne prevažovala akadama, pri úplne zamachovaných povrchoch mohol byť zastúpený možno aj iný typ substrátu.
Reportáž o bonsajoch by nebola úplná, keby som obišla exempláre šohinovej kategórie ( veľkosť do 25 cm ). Vystavené boli v jednom z pavilónov v počte do 50 kusov. Boli čarovné, verné kópie svojich veľkých a už obdivovaných „bratov“. Keby som Vám ich chcela priblížiť, musela by som celý ten predchádzajúci chválospev zopakovať, tak radšej pridávam obrázky a posúdenie nechávam na Vás.
Tieto bonsajové lahôdky sme si vychutnávali celé tri dni a keby nie konca výstavy vydržali by sme aj dlhšie.
Okrem výstavy bonsajov sa v areáli botanickej záhrady konalo každý deň pred obedom aj poobede tvarovanie. Tvarovali Tajwanci, Japonci, Číňan, Indovia, Indonézan, Američan Valavanis, Austrálčan Bebb Lindsay, Pedro Morales z Portorika, Benavente zo Španielska a Liporace z Talianska. Tvarovali sa kvalitné veľké stromy, doma by sme povedali, že prakticky skoro hotové bonsaje. Ale to sa opäť vraciam k tomu, že stromy sa tu tvarujú na etapy so značným časovým odstupom. Demonštrátori na dlhoročne pripravovaných stromoch urobili už len definitívne úpravy, to znamená, že odstránili prerastený vrchol stromu, detailne vytvarovali jednotlivé vetvy a pod. Žiadne drastické ohýbanie, alebo rozsiahla tvorba mŕtveho dreva.
Každý deň medzinárodná porota hodnotila vystavené bonsaje. Najkvalitnejšie, ktoré získali ocenenia sú na fotografiách označené červenou alebo modrou tabuľkou.
Výstava bola pre nás veľkým zážitkom a inšpiráciou do ďalšej práce na našich bonsajoch.
V jednom z pavilónov bola výstava biseki a suiseki, ale o tej bude reč nabudúce.
Asi takto by som zhrnula v kocke svoje postrehy z výstavy bonsajov. Viac Vám povedia moje fotografie. Nie je možné uverejniť ich všetky, prikladám aspoň zopár. Po ich zhliadnutí si každý z Vás môže urobiť svoj vlastný názor. Možno Vás len poteší pohľad na ne .Ale snáď medzi nimi nájdete pre seba aj inšpiráciu a možno vo Vás prebudia túžbu zažiť niečo podobné.
